Ako vlastne skončili gladiatorske hry

Tento brutálny biznis bežal po stáročia a nikto zo slávnych pohanských filozofov (ani Seneca, ani Marcus Aurelius) ho nezakázal. Zmenu priniesol až kresťanský pohľad na svet.
​V roku 404 po Kristovi vbehol do arény v Ríme kresťanský mních menom Telemachus. Postavil sa medzi bojujúcich gladiátorov a snažil sa ich v mene Krista rozdeliť, kričiac, aby prestali s týmto šialenstvom. Nahnevaný pohanský dav ho priamo v aréne ukameňoval k smrti.
​Keď sa však o tomto hrdinskom čine dozvedel kresťanský cisár Honorius, bol tak hlboko zasiahnutý kresťanskou morálkou (uvedomil si, že v aréne sa vraždia ľudské bytosti stvorené na Boží obraz), že gladiátorské zápasy v Ríme raz a navždy zakázal.

Nútiť ľudí, aby nedobrovoľne bojovali na život a na smrť, je absolútne zlé. Čisté peklo.

Hoci aj v dnešnej dobe existujú oficiálne boje v ringoch, ale dobrovoľné a podľa pravidiel a s rozhodcami. To je niečo iné. Keď si chcú ubližovať, napr. pre peniaze, slávu, ego, nadmernú agresivitu... Nuž blázni bite sa, keď chcete. Box, karate, mma, dokonca dobrovoľné facky (slap)... Radšej nech sa takto bijú oficiálne v ringoch, než keby sa mali byť na ulici bez pravidiel a doplácali na to normálni ľudia. Nehovoriac o vojnách. Hoci asi nie všetci tí bojovníci sú "blázni". Možno niektoré tie zápasy majú aj nejaký normálny zmysel.

Ešte kultúrnejšie sa boj vyjadruje v klasickom športe - futbal, hokej a pod.

Svojím spôsobom aj niektoré diskusné polemiky môžu byť akousi (ne)kultúrnou formou boja. Totiž verbálneho