“ČO JE DUCH A DUŠA ČLOVEKA”
—————————————————
Začnem teda tým, ako nás Boh stvoril.
Boh človeka utvoril na šiesty den. Všetku zver, hmyz, ryby a vtáctvo utvoril skor a človeka si nechal ako Svoje majstrovské dielo až na záver. Prečo majstrovske? Pretože len človek je stvorený podľa Božieho obrazu, podľa Boha samotného. Ostatné tvory s krvným obehom, neboli vybavené možnosťou hovoriť, teda nemali dostatočne vyvinuté HLASIVKY. Preto nám Genezis oznamuje ako prebehla rečová previerka v Gen.2:19:20. Musí vedieť hovoriť a používať jazyk, vlastne hlasivky, pretože od jazyka závisí prejav viery či neviery v Boha.
„A Hospodin Boh utvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“ (1Moj 2,7)
Prach(telo)+ dych Boži( duch- gr.pneuma)= živa duša.
Takže ešte raz: Boh utvoril telo človeka z prachu, vyformoval ho, utvoril v ňom orgány a nakoniec aby tento tvor (človek) bol živy, nie mŕtvy, vdýchol do neho Svoj dych, ktorý je jediny oživujúci; dáva všetkému tvorstvu život (Job33;4). Tak sa stal človek živou dušou. Všimnite si, že tu Boh dáva opísať vo svojom slove človeka v celku živou dušou; celý človek je živá duša. Len Boh dáva život, ale ho i berie.
Čo znamená, že človek žije; je živy?
Človek žije vtedy, keď vníma. Ak vidí, počuje, rozpráva, cíti, rozhoduje sa, premyšľa, robí niečo i jeho orgány sú fukčné. Takže tu vidíme dušu ako celého človeka vrátane tela a ducha (dych – dýchanie plúcami), ktorý ešte nie je Duchom svätým prijímaným srdcom. Duša teda nie je v tomto prípade čast človeka, ktorá by bola schopná žiť nezávisle od tela a ducha.
Hebrejské slovo NEPHES (nefeš-duša) je použité v (1Moj2,7) je použité aj pri opise stvorenia rýb, hmyzu a zvierat (1Moj1;20,24 1Moj2;19). Vačšinou v biblii je týmto vyrazom pre dušu označeny človek, kým ešte žije. Takže tu sa aj zdôrazňuje to, že človek sa stal živou DUŠOU a nie že ju už mal keď nemal dych života. .
Biblia opisuje človeka ako nedeliteľný, či nerozdelitelný celok.
Pavol v 1Tes5;23 napisal:
“A on sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť(oboznámiť s duchovnom) a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď príde náš Pán Ježiš Kristus.”
Čo teda môžme chápať pod týmito slovami?
Význam slova DUŠA podla písma:
(Hebr. Nefeš, gr. Psyche)
Duša má v biblii niekoľko významov:
- Je tým myslený celý živý človek vrátane tela a ducha
- Je vyjadrením osobného zámena JA, TY (moja duša, tvoja duša) (1Moj12;13 Joz23;11 Ž3;3 Jer37;9)
- označuje túžbu človeka, chuť, pocit, sklon. Myslí sa tým vôľa, cit, rozhodovanie, myslenie. (5Moj23;24 Pr23;2 )
- človek, ktorý zomiera (4Moj21;19 Sud.16;30) z toho vyplýva, že smrťou človeka umiera človek ako duša a žiadna časť človeka nie je schopná ani nepokračuje vedomou existenciou
- sídlom duše je krv (3Moj17;11 5Moj12;23)
- je označená ako náš život (Mt16;25,26)
Výraz duša teda neoznačuje žiadnu časť človeka, ktorá by bola schopná života po smrti človeka, alebo ešte raz, duch - Boha; Božím dychom všetko oživa.
Duša v biblii sa neopisuje ako nesmrtelná schopná žit nezávisle na tele/ od tela. (Zj16;3)a (Mt10;28) hovoria, že duša sa dá zahubiť, že zomiera, zomiera tým duša ako človek.
Význam slova DUCH v písme:
(Hebr.Ruach, gr.Pneuma)
Slovo duch označuje najmä oživujúci princíp života, nutný len k životu, Božiu moc, ktorá dáva zivot večný, grécky ekvivalent používaný v Novom zákone na označenie Ducha Svätého. Táto Božia moc je daná funkcii srdca a u človeka spolu s ďalšími orgánmi dotvára poskytnutou „pomocou“ polaritu kladného alebo záporného vzťahu s Bohom, teda ZNOVUZRODENIE. Výraz Ruach je prekladaný - alebo znamená : duch, vietor, dych. V zmysle dýchania je ruach ľudi totožny s ruachom zvierat lenže dych (duch, počiatočný pri vzniku nového života) ľudi sa vracia späť k Bohu (Kaz 12,5 ), kdežto dych zvierat nie. Ruach tiež oznacuje Ducha Bozieho (Iz63;10). Tak ako dušu (nefes) tak i ducha (ruach) nie sú ani v starom ani v novom zakone opisany ako časť človeka, ktorá by po smrti bola schopná vedome žiť nezávisle na tele. Ak sa v bibli píše, že duch-dych sa vracia k Bohu, ktory ho dal (Lk23;46 Sk7;59), tak to predsa nie je nijake pokračovanie zivota a nastáva smrť.
Vrátim sa k Pavlovi v 1.Tes.5;23. Pavol týmto chcel povedať alebo napisať aby žiadna čast ľudskej bytosti nebola vylúčena z procesu posväcovania sa, keď vyjadril želanie aby bol posväteny náš duch, dusa i telo. Pavol tu rozumie ducha ako naše rozumové a duchovné schopnosti, s ktorými komunikujeme s Bohom. Dušou chápe tú čast človeka, ktorá sa prejavuje pudmi, túžbami a pocitmi, emóciami, ktorá má byť podriadena duchu. Nakoniec spomina telo, ktoré má byť podriadene duchu i duši.
Dalšim dôkazom že duch nie je duša sa dá spozorovať na takomto priklade. V našom chodeni v Bohu nás Pán niekedy vyšle k danej osobe s Jeho horúcim slovom, ktoré sme dostali priamo od Neho.
Duch vám vravi: “chod a povedz mu toto”, ale hneď sa vám do toho zapaja i vaša mysel a pocity. Zrazu do vás prichádzajú obavy z toho, akým ostrým slovom to Boh vás k nemu posiela, že ho to rani, že sa mu to nebude páčiť, že vás jedným uchom bude počúvat a druhým všetko do poslednej bodky to čo počul vypusti von. Kto vás to vtedy prehovára? Vaša porušena prirodzenosť- vaša myseľ, vaše pocity, vaša telesnosť, vaše ja - čo nie je nič iné ako vaša duša nasiaknutá diablom, ktorý sústavne žaluje, nežaluje Bohu ale sa zapáje do tvojich myšlienok a si presvedčený, že sú to toje myšlienky a nápady. NIE. Božie dieťa sa nemá riadit svojimi pocitmi, svojou mysľou pretože inač by chodil podľa seba - podľa tela, nie podľa Ducha. Lebo naša duša, čo je v tomto pripade naše JA, pôjde vždy proti Duchu svätému, proti Bohu, slovu Božiemu a Jeho vôľi. Takže keď sa píše v biblii, že telesný človek, ktorý vlastne duševným veciam Božieho Ducha nechápe, ale sú mu bláznovstvom, je to myslené takto:
Božia skutočna duchovná Pravda podľa biblie nie je uchopitelná ani pochopiteľná prirodzenými duševnými schopnosťami našej mysle, pocitov, snahy, usilia, zámermi, či filozofickými špekuláciami. Je potrebné nadprirodzené zjavenie Bohom, ktoré ti dá Boh pochopiť iba duchom. Napr.: Ak spievaš v cirkevnom zbore chvály Bohu, nie je v tom tvoj duch ale duša, pretože v nej dávaš najavo svoje pocity, emocie... (ktoré sú tvorené v mozgu)
v biblii sa duševny človek a telesný človek vôbec neopisuje v dobrom svetle, že ho Boh v pisme nechváli, ale naopak. Taký človek nie je hodnotený vôbec pozitívne. Prečo? No práve preto, že duševný človek vôbec duchovným veciam nechápe, nechodi podľa Ducha.
Prečo?
Lebo duch človeka, ktorý bol pôvodne určeny k poznaniu Boha a k budovaniu vzťahu s Ním sa odtrhol od Neho a stal sa neschopným spoznávať to nadprirodzeno. Stalo sa to všetko prvým hriechom človeka v raji. (človek bol vyhnaný z Raja aby tistil ako mu slúži mozok, až potom bol Zákon, aby dokázal rozoznať dobro od zla).
Prirodzené schopnosti človeka počas zákona – zmýšlanie, pocity, usilie, od predkov zdedené duševné (nie sduchovné) vlastnosti a sklony – sa vymkli spod vedenia závdavku ducha a tak bol vydaný napospas svojim skazeným žiadostiam tela – teda duše.. Duševny človek v biblii teda predstavuje takého človeka, ktorý síce ma ducha, no ten, kvôli vlade hriechu, nie je schopný nadviazať vzťah s Bohom, taký človek je stále živa duša, ale je mŕtvy duchom. Preto je taká osoba najčastejšie vedená dušou, vydanou napospas skazeným túžbam a hriešnym chúťkam, ktoré sa následne nevyhnutne prejavia aj v skutkoch. Takto je duševný človek zároveň aj telesný a v 1.Kor.2:13-16 , duchovne zmýšľajúci ľudia sa snažia byť „napodobňovateľmi Boha“. (Ef. 5:1) aj v liste Júdu, kde je spomenutý duševny človek (Júd 1:19) , hovori o telesnom človeku, že výraz duševny človek zdôrazňuje najmä skazené žiadosti pochadzajúce z Adamovej zvieracej prirodzenosti - osobnosti, kým výraz telesný človek zdôrazňuje, že tieto skazené tužby sa v praxi prejavujú skrze telo a rozhodujú o skutkoch človeka. Takéto skutky sú v rozpore s Bozou vôľou - mŕtve skutky. Takíto ľudia nemajú poznanie Boha a potrebujú znovuzrodenie aby mali oživeného ducha znova a aby mohli mať živý vzťah s Bohom.
Takže ako vidite, duša (psyche) nie je to isté čo duch (pneuma) v človeku, lebo duch je nadradený duši a je nezávislý od nej. Z Pavlovho chápania človeka je mimoriadne dôležité, že hebrejské výrazy rúach a nešáma (duch) v starej zmluve sa nespájajú s ľudskou dušou ako krvou a genetikou, psychikou, sklonmi, charakterom, pôvabom, ako je tomu pri hebrejskom výraze nefeš (duša), ale sa viažu k nadradenej časti, ktorá je oddelená od duše ako krvi a ľudskej povahy – je to stotožnenie našej ľudskej časti s Bohom – teda našim duchom, čo je z géckeho prekladu starej zmluvy(Septuginty) pneuma, ktorá je totožna s častou Božej prirodzenosti.......
Žehnám všetkým v mene Ježiša Krista, nášho vykupiteľa.
