Vývin či vývoj ľudskej duše a reinkarnácia

Na začiatku, keď je dieťa ešte malé dojča a batoľa, je jeho duša asi ako tá známa "tabula rasa": stav po narodení bez skúseností, bez rozvinutého vedomia, vedomostí, bez rozumu, myslenia, svedomia, ,vyšších citov', reči, sebareflexie a pod. Iste - je to ľudská duša s ľudskou prirodzenosťou, povahou, s ľudskými potenciálmi, potenciálnymi vlastnosťami, hoci tie dosiaľ u malého dieťaťa nie sú rozvinuté. Teda nie je to duša zvieraťa, napr. psa s inou prirodzenosťou. Ale tá ľudská duša je v tom štádiu vývinu podobná svojmu prirodzenému ľudskému telu - v tom zmysle, že ešte len nedávno začalo existovať, ešte nie je vyvinuté, dospelé... Tak aj duchovná duša človeka je iba v počiatku svojho vývinu. Len nedávno vznikla. Hoci iste prežíva pocity, cíti a vníma!

Odpovedzme si na otázku, kde bolo pred svojím vznikom ľudské telo. Odpoveď: logicky nikde, telo predtým než vzniklo, neexistovalo. Existovali iba jeho predkovia, napr. starí rodičia. A keby sme sa vrátili celkom do minulosti, neboli ešte žiadne živé tvory, okrem ich Stvoriteľa - Boha. Podobne to môže byť i s dušou - predtým neexistovala. Vznikla približne vtedy, keď aj telo danej osoby.
Podobne ako prirodzené telo človeka sa od začiatku postupne vyvíja, rastie, vyvíja sa postupne aj duševná stránka človeka od prvých štádií jej vzniku. Už v tele matky alebo od narodenia.

Predstavte si, že by sme malému dieťaťu - kojencovi či batoľaťu dali dušu dospelého človeka, trebárs priemerného 40 ročného. Možno ste videli filmové komédie, v ktorých sa také niečo stalo. Napr. film Což takhle dát si špenát (1977). Malé dieťa malo dušu dávno dospelej ženy... Absurdná situácia a v komédiách i komická... Avšak v skutočnosti - ako vieme - je malé dieťa ešte neschopné takých vlastností a prejavov ako dieťa staršie a dospelý človek. Musí sa najprv duševne vyvíjať, podobne ako sa vyvíja telo, než sa stane dospelým. Mimochodom, z takého psychologického či dokonca psychiatrického hľadiska sa niekedy ten vývin môže zastaviť v dôsledku traum, veľmi negatívnych zážitkov. Potom to musí riešiť psychológia alebo iná podobná terapia. Možno Pán Boh. Napokon podľa teizmu ako kresťanstvo je to Pán Boh, kto priamo tvorí a dáva každému človeku jeho individuálnu dušu.

K deťom treba byť dobrý, primeraný a spravodlivý, lebo aj od toho závisí ich duševný vývin.

Mt 18, 10: "Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach."

Teda o duše detí sa starajú anjeli. Sú podobní dobrým ľudským vychovávateľom detí.

Alebo si predstavte, že by napr. psovi dali ľudskú dušu. Veď zviera má inú prirodzenosť, odlišné duševné vlastnosti, prejavy. Čiže to by tiež nebolo v súlade samo so sebou. Telo psa (zvieraťa) a duša človeka? To nejde dokopy.

Pes je niekedy ako diabol - zlý, lebo možno niektorých psov azda diabol ovláda. Počuli ste možno, že diabol je ako zlý pes na reťazi - keď sa nepriblížite k nemu viac, než dosiahne jeho reťaz, neuškodí vám... Ale cez psa sa môže prejaviť aj láska, Boh, možno anjel. Teda pes sa neprejavuje nutne iba sám osebe, lež niekedy sa cez neho prejavujú aj duchovné bytosti. Ale to čiastočne platí aj o ľuďoch. Hoci ľudia majú viac-menej slobodnú vôľu a rozum...

KKC: "366 Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh – „nevytvorili“ ju rodičia – a že je nesmrteľná; nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení."

A čo teda učenie o reinkarnácii? O tom, že duša človeka, ktorý telesne zomrie, sa prevteluje do iných, novo narodených tiel, do ďalších detí, že putuje časom vždy v ďalších a ďalších telách? O tom hovorí hinduizmus, budhizmus, ale aj iné, novšie duchovné prúdy.

Ako by teda dospelý človek s dospelou dušou mohol po smrti svojho prirodzeného tela potom znova vstúpiť do tela malého nerozvinutého dieťaťa, ktoré je zatiaľ nerozvinuté tak telesne ako i duševne? Zrejme nijako. Dospelá duša, ktorá dospela v predošlom živote dospelého človeka, zjavne nie je súčasťou novorodenca, malého kojenca, batoľaťa a pod. Ono má totiž zatiaľ iba svoju nerozvinutú detskú dušičku... Tá sa vyvíja iba pomerne pomaly a postupne v priebehu rokov v živote daného dieťaťa a potom dospelého.

Treba tiež povedať, že zdanlivé dôkazy môže zabezpečiť diabol (resp. nejaká iná duchovná ,mocnosť', nie však Boh), lebo on môže ovládať človeka, ľudí, ideológie, duchovné systémy. Napr. keď si údajne dieťa spomenie, že z predošlého života mu patria nejaké veci človeka, ktorý žil predtým v minulosti. Pozri napr. filmy ako Malý Budha (1993); Kundun (1997)...

Diabol (resp. nejaká iná duchovná ,mocnosť', nie však Boh) môže ,oklamanému' človeku v danom systéme "pripomenúť" aj to, čo sa nestalo a nie je to pravda. Napr. mu "pripomenie", že palica nejakého ,duchovného majstra' z minulosti patrí jemu, lebo údajne je to duševne ten istý prevtelený do toho nového tela, života toho dieťaťa.

Každý jeden človek vo všetkých časoch je vždy originál - jedinečný prirodzene i duchovne, teda ako jednota tela a duše. Nie ako putujúca duša v rôznych prirodzených telách v priebehu času, lež ako jediná a originálna jednota tela a duše. Každý človek, ktorý kedy žil, žije a bude žiť, mal, má a bude mať svoju jedinú, neprenosnú a originálnu telesno-duchovnú identitu. Na tento svet vždy prichádzajú nové duše do tiel v ich jedinom celku. Žiadne dôsledky a vplyvy z údajných predošlých svojich životov tá duša nemá, lebo žiadne predošlé nezažila. Musí sa všetko učiť od začiatku. Nemá na začiatku skúsenosti ani vedomosti z predošlých životov.

Ale pozor - jedna vec je pravda a skutočnosť a druhá morálka a tolerancia. Teda že tí hinduisti a ďalší čo tomu veria, môžu mať dobrú morálku a treba tolerovať aj iné náboženstvá a pod.

Bol by si prekvapený, čo všetko duchovného si narodené dieťa so sebou prináša.
C.G.Jung píše ako si neraz musel zobrať dovolenku, aby strávil sny malého dieťaťa, ktoré nikdy nemohlo zažiť a napriek tomu ich vyjavilo.
Jedinou brzdou je schopnosť to rečou popísať.
Každý človek je duchovne napojený na kolektívne Nevedomie, v ktorom je všetko čo zažili generácie ľudí pred nami. Žiadna tabula rasa.
Ale správne píšeš o reinkarnácii, ktorá neexistuje.
Ak sa nám aj často zdá, že sme zažili niečo čo sme nikdy nemohli zažiť napr. z obdobia Kleopatry, tak to je práve prepojenie na spomínané Nevedomie, z ktorého to pochádza.

No veď píšem určitý názor. Nemôžem však vylúčiť, že by to mohlo byť aj inak. A iné názory nikomu neberiem

👍: qwert , kntsz

Dosť zaujímavé a zvláštne ,svedectvo' (dnes som to pozeral/počúval, poslala mi to kamarátka):

odkaz

Evanjelium podľa Matúša 18, 1-4 :
"V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: "Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?" On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: "Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve."

Takže čo - dôležitá tu je detská pokora, dôvera (v Božie kráľovstvo), nevinnosť...? Asi áno. Ale znamená to, že ľudia majú byť duševne či duchovne v detskom - nedovyvinutom, nezrelom stave? Zjavne nie. Dieťa je duševne a duchovne ešte nedospelé. A to určite nemôže byť optimálny stav.

Napr. pokiaľ ide o poznanie, chápanie, rozumnosť, vedomie, múdrosť... Veď Boh, Ježiš, anjeli, ba ani diabol nie sú nejakí detinskí, naivní, nevedomí, zaostalí... Ide, naopak, o inteligentné bytosti. A človek stvorený na Boží obraz tiež nemôže byť nejaký detinský, nevedomý, nerozumný a pod. Veď ani duchovné bytosti na druhom svete nie sú nejaké povedzme detinské.

Ježišovi iste nešlo o to, aby sa dospelí ľudia stali ako malé deti v tom zmysle, aby boli bez rozvinutého myslenia, rozumu, chápania, poznania a múdrosti. Ale mohol mať na mysli detskú pokoru, dôveru (v Božie kráľovstvo), nevinnosť, citlivosť... A keďže malé deti sú viac citlivé a zraniteľné, treba na ne brať väčší ohľad.
Mt 18, 6 -10: "Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. ... Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach."

Duševne zrelý, dospelý človek by mal mať viac-menej rozvinuté vedomie, poznanie, chápanie, vedomosti, zodpovednosť, možno tzv. vyššie city (etické, estetické, poznávacie, religiózne, sociálne)...

1Kor 13, 11: "Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby."

Hebr 5, 11-14: "Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm. A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa. Pevný pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo návykom majú vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra od zla."

Ježiš keď začal svoju službu, bol už dospelý, asi 30 ročný. Ďalej: vybral si za svojich apoštolov a učeníkov dospelých ľudí, a nie malé deti. Aj apoštol Pavol sa stal tým známym a významným apoštolom až ako dospelý a dokonca potom aj starší človek. Nie ako malé dieťa. Všetci významní biblickí "otcovia" a proroci sa nimi stali až v dospelom veku (Abrahám, Izák, Jakob, Jozef, Mojžiš, Izaiáš, Daniel, Jeremiáš...). Neboli to predsa vtedy už malé deti. Takže už z tohto vidíme, že dospelosť človeka je určite dobrá vec a výhoda oproti detskému stavu. Hoci i dospelí si v určitom zmysle môžu brať vzor z detí a mali by na ne brať ohľad 🙂