Systematická teológia: Hĺbka rozumu

Hĺbkou rozumu označujeme niečo, čo samo nie je rozumom, ale je jeho základom, a čo sa prostredníctvom rozumu stáva zjavným. Aj vo svojich objektívnych, aj vo svojich subjektívnych štruktúrach poukazuje rozum na niečo, čo sa v týchto štruktúrach objavuje, čo ich však prevyšuje mocou a zmyslom. Nie je to iná oblasť rozumu, ktorá by mohla byť odhalená a vyjadrená, ale je to to, čo nachádza svoj výraz v každom akte rozumu. Mohli by sme to nazvať „substanciou“, ktorá sa prejavuje v rozumovej štruktúre, alebo „bytím-samým“, ktoré sa prejavuje v logose bytia, alebo „základom“, ktorý je tvorivý v každom výtvore rozumu, alebo „hlbinou“, ktorá sa nevyčerpá nijakým tvorením ani jeho totalitou, alebo „nekonečnou potencionalitou bytia a zmyslu“, ktorá vstupuje do racionálnych štruktúr bytia a skutočnosti, uskutočňuje a mení ich. Všetky tieto pojmy, ktoré upozorňujú na to, čo je základom rozumu, majú metaforický charakter (aj spojenie „byť základom“ je samo metaforické). Musí to tak byť, lebo keby boli pojmy používané vo svojom vlastnom zmysle, patrili by k rozumu a netýkali by sa toho, čo je základom rozumu.

Zatiaľ čo hĺbka rozumu môže byť opísaná len metaforicky, môže byť sám pojem aplikovaný na rozličné oblasti, v ktorých sa aktualizuje rozum. V oblasti poznania je hĺbkou rozumu jeho vlastnosť, že upozorňuje prostredníctvom relatívnych právd každej oblasti poznania na pravdu-samu, totiž na nekonečnú moc bytia a na to, čo je bezpodmienečne skutočné. V estetickej oblasti je hĺbkou rozumu jeho vlastnosť, že prostredníctvom každého výtvoru estetickej fantázie upozorňuje na krásu-samu, totiž na nekonečný zmysel a najvyšší význam. V oblasti práva je hĺbkou rozumu jeho vlastnosť, že cez každú formu uskutočnenej spravodlivosti upozorňuje na spravodlivosť-samu, totiž na nekonečnú vážnosť a bezpodmienečnú dôstojnosť. V oblasti spoločenstva je hĺbkou rozumu jeho vlastnosť, že cez každú formu skutočnej lásky upozorňuje na lásku-samu, totiž na nekonečnú plnosť a najvyššiu jednotu. Táto dimenzia rozumu, dimenzia hĺbky, je to esenciálne všetkých rozumových funkcií. Je to jeho vlastná hĺbka, ktorá ho robí nevyčerpateľným a týmto funkciám dáva ich veľkosť.

Hĺbka rozumu je ten z jeho znakov, ktorý vysvetľuje dve funkcie ľudského ducha: mýtus a kult, ktorých rozumový charakter nemôže byť ani potvrdený, ani popretý, lebo mýtus a kult vykazujú samostatnú štruktúru, ktorá nemôže byť odvodená z iných funkcií rozumu, ani z predracionálnych psychologických alebo sociologických prvkov. Mýtus nie je primitívna veda a kult nie je primitívna etika. Ich obsah odhaľuje, podobne ako postoj ľudí voči nim, prvky, ktoré prevyšujú aj vedu, aj morálku, ktoré poukazujú na to, čo sa nás bezpodmienečne týka. Tieto prvky sú obsiahnuté v základe každého racionálneho aktu, takže v podstate nevyžadujú osobitný výraz. V každom akte uchopenia pravdy je uchopovaná pravda-sama, a v každom akte transformujúcej lásky pracuje láska-sama. Hĺbka rozumu je esenciálne zjavená v rozume. Ale v podmienkach existencie je v rozume skrytá. Preto sa v podmienkach existencie vyjadruje rozum mýtom a kultom. Nemal by existovať ani mýtus, ani kult. Ony protirečia esenciálnemu rozumu. Už svojím jestvovaním prezrádzajú „padlý“ stav rozumu, ktorý stratil bezprostrednú jednotu so svojou vlastnou hĺbkou. Rozum sa vyjadruje len na svojom vlastnom povrchu a odsekáva sa od svojho vlastného základu a hĺbky.

Kresťanstvo a osvietenstvo sa zhodujú v tom, že by nemal jestvovať ani mýtus, ani kult, ale toto stanovisko zaujímajú z rozličných predpokladov. Kresťanstvo má predstavu o stave bez mýtu a kultu potenciálne „na začiatku“, aktuálne „ na konci“, fragmentárne a anticipujúco v toku času. Osvietenstvo vidí koniec mýtu a kultu v novej budúcnosti, keď rozumové poznanie prekoná mýtus a rozumová etika premôže kult. Osvietenstvo a racionalizmus zamieňajú esenciálny charakter rozumu so stavom rozumu v existencii. Podľa svojej esenciálnej povahy je rozum v každom zo svojich aktov a procesov transparentný smerom k svojej vlastnej hĺbke. V existencii je táto transparentnosť nepriehľadná a je nahradená mýtom a kultom. Mýtus a kult sú v najvyššej miere dvojznačné. To, že nespočetné teórie ich definujú, interpretujú a odinterpretovávajú, je znakom tejto situácie. Keď necháme bez povšimnutia čisto negatívne teórie, ktoré podávajú väčšinou psychologické a sociologické vysvetlenia a sú dôsledkom racionalistického chápania rozumu, sme dohnaní k tejto alternatíve: Buď sú mýtus a kult zvláštne oblasti rozumu vedľa iných, alebo predstavujú symbolickými formami hĺbku rozumu. Ak ich chápeme ako zvláštne funkcie rozumu, ktoré pristupujú k ostatným, tak sa nachádzajú v nikdy sa nekončiacom a neriešiteľnom konflikte s inými funkciami. Sú nimi pohlcované tým, že sú zaraďované do kategórií iracionálnych pocitov alebo považované za heteronómne a deštruktívne cudzie telesá v rámci štruktúry rozumu. Ak sa naproti tomu mýtus a kult chápu ako výraz hĺbky rozumu v metaforickej forme, nachádzajú sa v dimenzii, v ktorej nie je možný nijaký zásah do skutočných rozumových funkcií. Kdekoľvek sa prijíma ontologické chápanie rozumu a kde je pochopená hĺbka rozumu, tam odpadávajú konflikty medzi mýtom a vedou, medzi kultom a etikou. Zjavenie neničí rozum, ale sám rozum kladie otázku o zjavení.

(Paul Tillich, Systematická teológia)

Hľaďte, aby vás niekto nezajal v lúpež filozofiou [Svetskou múdrosťou] a prázdnym zvodom učiac podľa podania ľudí, podľa živlov sveta a nie podľa Krista;/kol 2.8

Synagóga sa do Bratislavy vráti ako kulisa

BRATISLAVA. Odstrelili ju cielene a bez možnosti záchrany. Z Rybného námestia zmizla v roku 1969 židovská synagóga, musela ustúpiť výstavbe Nového mosta. Teraz sa vráti. Hoci zmenšená a len na leto.
V rámci projektu Stratené mesto postavia na Rybnom námestí už na budúci rok zmenšenú kulisu synagógy. Pôjde o pätnásť metrov vysoký model, ktorého steny zaťažia vrecami s pieskom.

Synagóga bude už o rok
V synagóge budú chodiť ľudia do galérie i na film. Vztýčiť ju majú na leto budúceho roku. Na zimu ju ukryjú do skladu.


Čítajte viac: odkaz

rastos; ... toto má byť kapitola o potvrdení "Zjavenie prekonáva konflikt medzi absolutizmom a relativizmom v skutočných rozhodnutiach"?
Podľa mňa, sa tu dokazuje niečím, čo treba najprv dokázať. Zatiaľ len krátka reakcia. Poznáš Platónovu teóriu o ideách a Aristotelovu odpoveď? Platón tvrdil, že "skutočnosťou", základom, je svet ideí. Ich "tiene", ich "odraz" tvorí svet, ktorý našimi zmyslami vnímame. Vnímame len nedokonalé "formy" dokonalých ideí. Aristoteles naproti tomu tvrdil, že idei sme si vytvorili na základe spoznania jednotlivostí. Spoznali sme množstvo koňov a na základe spoznania ich vlastností, sme si vytvorili predstavu ideálneho koňa ... V histórii filozofie boli tieto dva protichodné názory rôzne obmieňané, od Descartesa a Huma, až po dnes ... P. Tillich je, v tomto zmysle "platónovec" kartezián /Descartes .../, ja sa v ďalšom, ako mi čas dovolí, pokúsim oponovať Humom ... Jaspersovu kritiku zjavenia, ohľadom na Tvoju viery, zatiaľ vynechám ...

Tull, nie, toto nie je ešte to sľúbené, ale patrí to ešte k tej skoršej definícii rozumu.
Dostanem sa časom aj k tomuto, ale nestíham tak rýchlo...

V zásade si začínam uvedomovať, že diskusný priestor medzi kresťanmi a ateistami je zrejme kdesi v oblasti filozofie. Tu si asi najlepšie dokážeme zadefinovať, čo kto pod jednotlivými pojmami myslí a čo nimi chce vyjadriť. Ale nejako zvlášť som sa tomu dosiaľ nevenoval, takže si musím podopĺňať rozhľad 😉

👍: J.Tull

rastos; Súhlasím, že diskusný priestor medzi kresťanmi a ateistami je zrejme kdesi v oblasti filozofie, ale je oveľa širší ako len zadefinovanie, čo kto pod jednotlivými pojmami myslí a čo nimi chce vyjadriť ... a nejde len o diskusný priestor medzi kresťanmi a ateistami, ale o diskusiu medzi "svetonázormi" vôbec, najmä v oblasti etiky ...
zatiaľ toľko ...
ešte otázka: vieš niečo o "kartezianizme" ...?

👍: rastos

Nie, neviem.

hm prave som docitala Magnificat od Martina Luthera
na str.68 je napisane..Niet bohateho cloveka,mocneho pana tak nafukaneho a bezociveho ako vseved,kotry sa citi a mysli si,ze ma vo vsetkom pravdu ,ze vsetkemu rozumie,ze je mudrejsi ako ini ludia.
Maria zacinala pri duchovnych a vnutornych daroch a nie pri rozume a o tom je asi aj cela teologia

o chvilku budem mat kokso vygumovany rozum krestanstvom..aspon nadobudnem dufam silu proti ciernej magii a hypnotizerom a konecne budem mat svaty pokoj

nekonečná moc bytia
nekonečný zmysel
nekonečná vážnosť
nekonečná plnosť
- WTF?

"Nekonečný" pravdepodobne znamená "najvyšší", alebo "totálny".
Ale netvrdím to s istotou, Tillich by to musel zadefinovať sám.

ruwolf citaj donekonecna teologicku literaturu a zelen zivota budes mat nekonecno v dusi..fakt

sakra..so mnou sa tu uz nikto nebavi,ani ked pisem ateisticky a ani ked pisem teisticky
trhnite si elitaci

Ale o čom sa máme baviť?

Teológia je pokus človeka vysvetliť to, čo sám nechápe. Pritom je úlohou nepovedať pravdu a dať uspokojivú odpoveď. (Hubbard)

"Filozofia a teológia kladú otázku o bytí. Ale pýtajú sa naň z rozličných východísk.
Filozofia sa zaoberá štruktúrou bytia samou osebe, teológia zmyslom bytia pre nás."

rastos; ... a túto výlučnosť teológie autor uvedeného citátu kde nabral? To všetka grécka, indická čínska filozofia sa zaoberala len "štruktúrou bytia samou osebe"? A čo napr. existencialisti? Boli všetci teológovia? A čo "moderní" filozofi? Tí sa už, rôznou formou, nezaoberajú "zmyslom bytia pre nás"? To len teológovia?

"V obecném zmyslu teologie je to reflexe o víře. V souvislosti s rúzným zorným úhlem, z jakého ta reflexe je vedena, rozlišujeme teologii morální, dogmatickou, fundamentální ...
V teologii fundamentální jde o dúkaz rozumnosti křesťanské víry, spojený s objasněním její základú.
...
Větou, že "víra musí být rozumní" vyjádřujeme dvojí přesvědčení: víra nesmí být ryze svévolným aktem a múže se tomu uchránit skrze rozumní reflexi. Za druhé: jen rozumním spúsobem múžou být činěný nároky na universální platnost a pravdivost náboženského systému hodnot a přesvědčení. Tyto dvě zložky spojují se ve závazku hledání pravdy - jako poctivost a upřímnost vúči sobě a ostatním"
Th. Dr. Bogdan Pelc „Fundamentální teologie“ /Skript pro prezenční studium/

Teológia, podľa mňa, je rozumové hľadanie Boha. Nejde však v nej o hľadanie pravdy, ale o rozumové potvrdenie "pravdy" už nájdenej ...

"Idea víry a dúvěry Bohu. Je úzce spjatá s přesvědčením o Boží existenci. V náboženství múžeme hovořit pouze o viře v Nejvyšší bytost a pravdy jí zjevené. Existenci Boha nelze zdúvodnit, je možné pouze představit argumenty ve prospěch této existence. Přesné dúkazy nemáme. Kdybychom je měli, tak by to již nebyla víra, nýbrž věda. Neznamená to však, že víra nemá racionální základy /bez takových základú byla by naivní, nehodná člověka/. Víru musíme odlišit od náboženské vědy, která je výsledkem zkoumání náboženství ve světle Božího zjevení."
Th. Dr. Bogdan Pelc „Fundamentální teologie“ /Skript pro prezenční studium/

👍: rastos

Tull, to je zase len stručné vyjadrenie niečoho, čo sa vysvetľuje v celej kapitole... konvergujúce a divergujúce tendencie v pomere medzi teológiou a filozofiou... skúsim raz aj to sem dať.

rastos ... práve Ti píšem Ti "kartezianizmus" ...
... je úplne jedno, či je to stručné, alebo dlhé. Podľa mňa, je to ignorovanie veľkej časti filozofie ... a pokladám to, za dosť hlúpe ...

Kázeň je rozprávanie človeka – kňaza o nebi, v ktorom nikdy nebol, pre ľudí, ktorí sa tam nikdy nedostanú. (Duluman)

rastos; Kartezianizmus je filozofia nadväzujúca na Descartesa /lat. Cartesius/. Budem písať, len to, čo sa týka témy. Descartes pri skúmaní ľudskej mysli a idei, ktoré obsahuje, našiel najprv ideu boha ako nekonečnej a nestvorenej substancie. Potom sú tu idei dvoch stvorených substancí. Duch - myslenie, ktorý je celkom nepriestorový a netelesný /"mohu si představovat své myšlení, aniž přitom musím myslet rozprostraněnost v prostoru"/ a svet telies. Tento svet však neexistuje tak, ako sa javí naším zmyslom. Čo nám ukazujú naše zmysli ako kvalitu vecí /farba, chuť, vôňa, teplota, mäkkosť .../, nevyhovuje požiadavke "jasnosti a zreteľnosti". Zmyslová skúsenosť je príliš nejasná. Plnohodnotné je len poznanie, ktoré mysliaci rozum môže vyjadriť v "priezračných", rozumových, matematických pojmoch. Pre svet telies je to rozpriestranenosť, vyplnenie priestoru. Podľa Descartesa človek má dve úplne odlišné previazané substancie, rozľahlosť a myslenie, telo a ducha. Ich zviazanosť však nedokázal vysvetliť.

rastos; Pokúsim sa stručne čo o tom píše Hume. Najprv vysvetlenie pojmu "impresia". To, čo je prítomné a fakticky dané prostredníctvom vonkajšieho alebo vnútorného vnímania sa nazýva "impresia" - dojem.
Ak vezmeme z telesa všetky jeho "kvality", ktoré sú nám sprostredkované impresiami, čo nám ostane. Locke si myslel, že za kvalitami je čosi skutočné, pôsobiace - substancia. Tá v nás vyvoláva impresie. Berkley tvrdil, že neostane nič, okrem Boha. Existuje len myseľ a jej impresie. Hume súhlasí s tým, že neexistuje žiadna impresia, ktorá by nám okrem kvalít sprostredkovala i nejakú substanciu za touto kvalitou. Kde sa však potom predstava substancie vzala? Táto predstava nemá svoj pôvod vo vonkajšom vnímaní - to nám poskytuje len kvality a ich spojenia - ale vo vnímaní vnútornom, v činnosti rozumu pozorujúceho seba samého. Pochádza z vnútorného nutkania vzťahovať dojmy kvalít k nejakému ich nositeľovi. Vnem tohto /psychického/ nutkania v nás je impresia, z ktorej pochádza pojem substancie tým, že túto impresiu chybne vzťahujeme k vonkajším vnemom.
V prvom rade to platí o telesnej substancii, ale to isté platí i o substancii mysliacej, o duchu. Tak ako nemáme právo usudzovať z istých konštantných spojení vonkajších impresií na nejakú telesnú substanciu, ktorá by bola ich základom, tak nemáme právo usudzovať z konštantných spojení vnútorných impresií nášho poznávania, cítenia a chcenia, na nejakú duchovnú substanciu, dušu, nemenné ja v nás ako na ich nositeľov.
... voľne som čerpal z "Malé dějiny filosofie" H. J. Storing

rastos; ... dúfam, že si pochopil, čo som mal na mysli Platónom, Aristotelom, Descartesom a Humeom. Humeova kritika platí i pre Tillichovu koncepciu "hĺbky rozumu" /hlavne prvý odstavec/.
P. Tillich dopredu predpokladá existenciu "substancie" rozumu a tú sa potom špekulatívne snaží obhájiť, neberie pritom ohľad na kritiku, ktorú použil Hume a týka sa i jeho "hĺbky rozumu". Človek svojím rozumom dokáže vyabstrahovať z vecí ich kvality. A to nielen farbu, teplo, chuť, vôňu, tvrdosť ..., ale i bytie, myslenie - myseľ ..., ktoré si potom môže predstavovať ako samostatné existencie. To však, že si dokážeme predstaviť "červenú" bez náväznosti na ružu, ešte neznamená, že červená ako taká aj samostatne existuje. Rovnako sa to týka i hlbiny, "logosu", bytia a pod. a samozrejme ešte výraznejšie ich spojovania /logos bytia .../.
... nemáme právo usudzovať z konštantných spojení vnútorných impresií nášho poznávania, cítenia a chcenia, na nejakú duchovnú substanciu, dušu, nemenné ja v nás, "hĺbku rozumu", ako na ich nositeľov ...

V druhom odstavci Tillich ignoruje Aristotelovu kritiku Platónových ideí. Z poznania množstva relatívnych právd /omylov/ si dokážeme predstaviť dokonalú pravdu a vyabstrahovať ju. Podobne je to zo spravodlivosťou, láskou, krásou ... Čo znamenajú, čím sú takto vyabstrahované "pravda-sama", krása-sama, spravodlivosť-sama, láska-sama, na to môže byť nespočet definícií aj v rámci jedného svetonázoru, a hlavne nijako nepoukazujú na vlastnosť nejakého základu rozumu - hĺbky rozumu ...

K tomu miešaniu hrušiek z jablkami - mýtus, kult a "funkcie ducha" možno neskôr ...