Svätá Faustína - Vstup do kláštora

Nástojčivé Božie volanie, milosť povolania pre rehoľný život som cítila v sebe už od siedmich rokov. Vtedy som počula prvýkrát v duši Boží hlas. Bolo to pozvanie k dokonalejšiemu životu, ale tomuto hlasu milosti som nebola vždy poslušná. Nestretla som nikoho, kto by mi tie­to veci vedel vysvetliť.
8 Keď som mala osemnásť rokov, naliehavo som prosila rodičov
o dovolenie vstúpiť do kláštora. Rodičia rozhodne odmietli. Po tomto
nesúhlase som žila prázdnym životom4 a nevenovala som žiadnu pozor­
nosť hlasu milosti napriek tomu, že moja duša nenachádzala v ničom
uspokojenie. Ustavičné volanie milosti bolo pre mňa veľkým utrpením,
ale snažila som sa ho prehlušiť rôznymi zábavami. Vyhýbala som sa vo
svojom vnútri Bohu a celou dušou som bola naklonená k stvoreniam.
Božia milosť v duši však zvíťazila.
9 Raz som bola s jednou z mojich sestier na plese.5 Keď sa všetci naj­
lepšie zabávali, moja duša prežívala vo svojom vnútri múky. Vo chvíli,
keď som začala tancovať, zrazu som zbadala vedľa seba Ježiša, Ježiša
umučeného, obnaženého zo šiat, celého pokrytého ranami. Povedal mi
tieto slová: „Dokedy ťa budem ešte trpieť a dokedy ma budeš zavádzať?"
V tom okamihu stíchla ľúbezná hudba, spoločnosť, v ktorej som sa
nachádzala, mi zmizla z očí, zostal Ježiš a ja. Posadila som sa vedľa svo­
jej drahej sestry, chcela som to, čo sa dialo v mojej duši, zakryť bolením
hlavy. O chvíľu som potajomky opustila spoločnosť aj sestru a šla do
Katedrály sv. Stanislawa Kôstku. Začínalo už svitať, v katedrále bolo
málo ľudí. Nestarala som sa, čo sa okolo mňa deje, hodila som sa na
zem pred Najsvätejšiu sviatosť a prosila Pána, aby mi ráčil dať poznať,
čo mám ďalej robiť.