(satirické pokračovanie, kde sa moc učí dýchať)
Démon‑kracia sedela v čakárni.
Nohy mala prekrížené, korunu nakrivo a papierové zákony jej z tašky trčali ako neposedné pierka.
Na stenách viseli plagáty:
„Dýchaj. Moc nie je všetko.“
„Ak sa cítiš ohrozená realitou, porozprávaj sa s odborníkom.“
Z dverí vyšla Filozofia.
Mala na sebe dlhý kabát z paradoxov a okuliare, ktoré menili farbu podľa nálady sveta.
„Démon‑kracia?“ zavolala.
„Áno… to som ja,“ povedala Démon‑kracia a vstala tak rýchlo, že jej spadla jedna novela zákona na zem.
Filozofia ju pozvala dnu.
Izba bola zvláštna:
- na jednej stene visel obraz Platóna, ktorý sa tváril, že všetko chápe,
- na druhej Nietzsche, ktorý sa tváril, že nič nechápe,
- a uprostred stál gauč, ktorý už videl všetky typy kríz — existenciálne, mocenské aj tie, ktoré vzniknú po voľbách.
Démon‑kracia si sadla.
„Tak,“ začala Filozofia, „čo vás ku mne privádza?“
Démon‑kracia si odkašľala.
„Strácam moc.“
Filozofia si niečo zapísala do zošita.
„A čo presne cítite?“
„Cítim… že ma ľudkovia nepočúvajú. Že Algoritmus je populárnejší. Že moje tlačovky majú menej lajkov než mačiatka.“
Filozofia prikývla.
„To je bežné. Mačiatka sú silná konkurencia.“
„Ale ja som Démon‑kracia!“ vykríkla.
„Ja som tu tisíce rokov! Ja som poriadok! Ja som systém!“
Filozofia sa usmiala.
„A práve preto ste tu. Systémy majú často problém prijať, že svet sa mení.“
Démon‑kracia sa zamračila.
„Ale ja nechcem, aby sa menil.“
„To je v poriadku,“ povedala Filozofia.
„Ale svet sa vás nepýtal.“
Démon‑kracia sa zrútila na gauč.
„Čo mám robiť? Ako mám získať späť moc?“
Filozofia si preložila nohu cez nohu.
„Najprv musíte pochopiť, že moc nie je objekt. Je to vzťah. A vzťahy sa menia.“
„Ale ja som bola vždy nad ľudkov,“ povedala Démon‑kracia.
„To ste si mysleli,“ opravila ju Filozofia.
„V skutočnosti ste boli vždy závislá od ich pozornosti. A tú teraz vlastní niekto iný.“
Démon‑kracia sa zamyslela.
„Takže… ja som vlastne influencer, ktorý stratil publikum?“
„Presne tak,“ povedala Filozofia.
„A teraz musíte prejsť procesom, ktorý nazývame rebranding reality.“
„Rebranding?“ Démon‑kracia sa prebrala.
„To znie moderne! Čo mám spraviť? Nové logo? Nový slogan?“
Filozofia pokrútila hlavou.
„Nie. Musíte sa naučiť byť užitočná. Nie mocná.“
Démon‑kracia sa zatriasla.
„Ale ja neviem byť užitočná! Ja som bola vždy len… autoritatívna.“
„To je v poriadku,“ povedala Filozofia.
„Naučíme sa to spolu. Začneme jednoduchým cvičením.“
Filozofia vytiahla z police zrkadlo.
Nebolo obyčajné — odrážalo nie tvár, ale pravdu.
„Pozrite sa,“ povedala.
Démon‑kracia sa pozrela.
V zrkadle nevidela majestátnu vládkynu.
Videla unavenú bytosť, ktorá sa drží starých papierov, zatiaľ čo svet beží okolo nej rýchlosťou svetla.
„To som ja?“ spýtala sa Démon‑kracia.
„To ste vy,“ povedala Filozofia.
„Ale môžete byť aj niečo iné.“
Démon‑kracia sa nadýchla.
„Čo?“
Filozofia sa usmiala.
„Môžete byť systém, ktorý sa učí. Nie systém, ktorý sa bojí.“
Démon‑kracia sa zamyslela.
„A čo ak to nezvládnem?“
„Potom sa vrátite,“ povedala Filozofia.
„Gauč je tu pre vás.“
Démon‑kracia vstala.
Prvýkrát po tisícročiach sa necítila mocná.
Ale cítila sa… ľudskejšie.
A to bol začiatok.
