Mocenský islam ako Boží trest/dopustenie?

Jehovisti idú v odmietaní duchovných prejavov ešte ďalej a úplne nesprávne považujú akékoľvek pôsobenie Ducha za satanské. Tvrdia, že uzdravenia sú od diabla, že vyslobodenia sú nebezpečné a že duchovné dary sú podvod. Takéto tvrdenia sú však úplne mimo biblického učenia, pretože Ježiš jasne povedal: „Tých, ktorí uveria, budú sprevádzať tieto znamenia“ (Mk 16:17). Biblia nikde neučí, že satan uzdravuje – naopak, Ježiš hovorí, že „satan je vrah od počiatku“ (Jn 8:44) a že jeho kráľovstvo je rozdelené, ak by konal proti sebe (Mt 12:26). Skutočné kresťanstvo je preto tam, kde pôsobí Duch Svätý, kde sa dejú uzdravenia, vyslobodenia a kde je viditeľná Božia moc. Náboženské kresťanstvo – či už tradičné alebo sektárske – tieto prejavy odmieta, bojí sa ich a označuje ich za nebezpečné, čím samo bráni tomu, aby sa prejavila skutočná duchovná autorita cirkvi. A práve preto má islam v Európe otvorené dvere: nie preto, že by bol duchovne silný, ale preto, že kresťanstvo sa stalo vlažným a bezmocným tam, kde prestalo žiť podľa Biblie. Islam je však náboženstvo, ktoré bojuje proti telu a krvi, nie proti duchovným mocnostiam, a preto nesie všetky znaky antikristovho systému – presne tak, ako varuje apoštol Ján: „Duch antikrista už teraz pôsobí vo svete“ (1Jn 4:3). Tam, kde kresťanstvo stratí duchovnú moc, tam sa priestor otvára pre všetko, čo je v rozpore s Kristom.

Kresťanstvo v dnešnej európskej podobe nie je prekážkou pre islam práve preto, že sa z neho stala vlažná tradícia bez duchovnej moci. Biblia jasne hovorí, že „nebojujeme proti telu a krvi, ale proti duchovným mocnostiam“ (Ef 6:12), ale veľká časť kresťanstva dnes bojuje len proti tomu, čo vidí očami, a úplne ignoruje duchovnú realitu.

Skutočné kresťanstvo dnes predstavujú živé kresťanské zbory, ktoré sa usilujú o duchovný boj, o modlitbu, o pôsobenie Ducha Svätého, o uzdravenia a vyslobodenia, presne tak, ako to robila prvotná cirkev. „Tých, ktorí uveria, budú sprevádzať tieto znamenia“ (Mk 16:17), ale náboženské kresťanstvo tieto znamenia odmieta, bojí sa ich a označuje ich za sektárstvo. Paradox je v tom, že práve tí, ktorí sa nazývajú tradiční kresťania, bránia tomu, aby sa skutočné kresťanstvo vôbec prejavilo. Keď vidia modlitbu za uzdravenie, povedia, že je to extrém.

Keď vidia vyslobodenie, povedia, že je to fanatizmus. Keď vidia pôsobenie Ducha, povedia, že je to nebezpečné. Tým však sami blokujú to, čo jediným spôsobom dáva cirkvi duchovnú autoritu. Apoštol Pavol jasne povedal: „Moja reč a moje kázanie nespočívali v presviedčavých slovách ľudskej múdrosti, ale v prejave Ducha a moci“ (1Kor 2:4). Dnes však kresťanstvo v Európe spočíva práve v ľudskej múdrosti, v tradícii, v rituáli, v kultúrnom zvyku, ale nie v moci. A tam, kde nie je moc, tam nie je ani odpor. Zjavenie hovorí: „Pretože si vlažný, vyplujem ťa zo svojich úst“ (Zj 3:16). Vlažná cirkev nemá duchovnú autoritu, a preto nemá ani schopnosť byť prekážkou pre islam alebo akýkoľvek iný duchovný vplyv. Islam sa nešíri preto, že je silný, ale preto, že kresťanstvo sa stalo slabým tam, kde prestalo byť duchovné. Keby kresťanské zbory žili vieru tak, ako ju žili apoštoli – s mocou, s autoritou, s prejavmi Ducha – islam by nemal priestor, pretože ľudia prirodzene smerujú tam, kde vidia živého Boha. Problém teda nie je v tom, že islam je agresívny, ale v tom, že náboženské kresťanstvo bráni tomu, aby sa skutočné kresťanstvo prejavilo. Tam, kde sa Duchu bráni, tam sa moc stráca. A tam, kde sa moc stráca, tam sa priestor otvára pre všetko ostatné.

Keďže sa téma stretla s negatívnymi reakciami, mažem svoje príspevky