Serenáda na frflanie ;)

Frlem, frfleš, frfleme,
chlieb náš dnešný tým jeme,
či je mäkký a či tvrdý,
som ja na to veru hrdý.

Hrdý na to, že tu spolu,
sedíme za rohom stolu,
debatíme, že máme smolu,
bo nik neplní našu vôľu.

Nuž, vôľa je tu predsa na to,
by zmenila sa v pravé zlato,
kov ten cenný, predrahý,
aby neboli márne naše námahy. 😉

Práve som sa bavil s ľudkami na fóre a zhodli sme sa na tom, že frflanie je potrebné 😉 Lebo sa tým možno i vzťahy utužujú i názorové bubliny (spoločenstvá) vytvárajú 😉 Tak mi napadlo, že raz budeme fungovať ako taký orchester a chcelo by to pre nás zložiť niečo ako "serenádu na frflanie" 😉

(pre orchester názorových bublín, komorný zbor frflošov a sólový vietor v pozadí)

I. Prelúdium mrmlania

Najprv to začne nenápadne —
ako keď si močiarnik odkašle.
Jeden frfle: „Zase je to celé nakrivo.“
Druhý pridá: „A kto to takto vymyslel.“
Tretí už len súhlasne fučí,
lebo nechce zaostať za melódiou.

A zrazu — harmónia.
Každý frfle inak,
ale spolu to znie prekvapivo dobre.
Ako keby svet potreboval
túto malú kakofóniu,
aby sa necítil tak sám.

II. Stredná veta: Zborová nespokojnosť

Tu sa orchester rozbehne.
Hoboj frfle na klarinet,
klarinet na hoboj,
flauta na všetkých,
lebo ju nikto neberie vážne.

A v pozadí kontrabas
hlbokým hlasom pripomína:
„Frflanie je len spôsob,
ako sa uistiť, že ešte žijeme.“
A violončelo mu pritakáva:
„A že nie sme sami v tejto bláznine.“

III. Finále: Zjednotenie v nespokojnosti

A potom príde vietor.
Nie ako búrka,
ale ako dirigent,
ktorý má už všetkého dosť.

Zdvihne taktovku
a všetky frflania sa naraz spoja
do jedného veľkého, majestátneho:
„No tak toto už je priveľa.“

A práve v tej chvíli
sa všetci na seba pozrú
a pochopia,
že frflanie je vlastne objatie naruby.
Také, čo sa tvári drsne,
ale v skutočnosti hovorí:
„Som tu s tebou.
Vidím ťa.
A tiež ma to štve.“