Serenáda na frflanie ;)

Práve som sa bavil s ľudkami na fóre a zhodli sme sa na tom, že frflanie je potrebné 😉 Lebo sa tým možno i vzťahy utužujú i názorové bubliny (spoločenstvá) vytvárajú 😉 Tak mi napadlo, že raz budeme fungovať ako taký orchester a chcelo by to pre nás zložiť niečo ako "serenádu na frflanie" 😉

(pre orchester názorových bublín, komorný zbor frflošov a sólový vietor v pozadí)

I. Prelúdium mrmlania

Najprv to začne nenápadne —
ako keď si močiarnik odkašle.
Jeden frfle: „Zase je to celé nakrivo.“
Druhý pridá: „A kto to takto vymyslel.“
Tretí už len súhlasne fučí,
lebo nechce zaostať za melódiou.

A zrazu — harmónia.
Každý frfle inak,
ale spolu to znie prekvapivo dobre.
Ako keby svet potreboval
túto malú kakofóniu,
aby sa necítil tak sám.

II. Stredná veta: Zborová nespokojnosť

Tu sa orchester rozbehne.
Hoboj frfle na klarinet,
klarinet na hoboj,
flauta na všetkých,
lebo ju nikto neberie vážne.

A v pozadí kontrabas
hlbokým hlasom pripomína:
„Frflanie je len spôsob,
ako sa uistiť, že ešte žijeme.“
A violončelo mu pritakáva:
„A že nie sme sami v tejto bláznine.“

III. Finále: Zjednotenie v nespokojnosti

A potom príde vietor.
Nie ako búrka,
ale ako dirigent,
ktorý má už všetkého dosť.

Zdvihne taktovku
a všetky frflania sa naraz spoja
do jedného veľkého, majestátneho:
„No tak toto už je priveľa.“

A práve v tej chvíli
sa všetci na seba pozrú
a pochopia,
že frflanie je vlastne objatie naruby.
Také, čo sa tvári drsne,
ale v skutočnosti hovorí:
„Som tu s tebou.
Vidím ťa.
A tiež ma to štve.“