Vymyslel som práve novú hru s názvom Putovný milión 😉 Hru inicializuje nejaký strašne bohatý človek, ktorý niekomu pošle milión 😉 Úlohou každého v hre je, nenechať si ten milión, ale poslať ho znova niekomu ďalšiemu 😉 Myslíš, že by táto hra sa hrala dlho? 😉
🦊 Bájka o Putovnom milióne
V krajine, kde rieky tiekli podľa nálady a stromy si občas vymieňali miesta, žil Milión. Nebol to obyčajný milión — bol to milión, ktorý sa bál zastaviť.
Prvý človek, ktorý ho dostal, bol starý obchodník. Milión mu pristál na stole ako zlatý vták.
Obchodník sa naň pozrel, vták sa naň pozrel tiež, a obchodník si pomyslel:
„Ak si ťa nechám, prestaneš byť vtákom. A ja prestanem byť človekom.“
A tak ho pustil ďalej.
Milión letel k mladej žene, ktorá práve sadila strom. Pristál jej na dlani ako teplý list. Žena sa usmiala:
„List patrí vetru, nie dlani.“
A poslala ho ďalej.
Milión sa dostal k básnikovi, ktorý ho chvíľu držal, aby zistil, či z neho možno napísať báseň. Nedalo sa.
„Si príliš ťažký na verš,“ povedal mu, „ale ľahký na cestu.“
A poslal ho ďalej.
Takto putoval milión cez dediny, mestá, cez ruky bohatých aj chudobných, cez ruky tých, čo mali veľa, aj tých, čo mali len odvahu. A zakaždým, keď sa niekto pokúsil milión podržať dlhšie, vták v ňom začal ticho škriekať — ako pripomienka, že bohatstvo je pohyb.
Až jedného dňa pristál u muža, ktorý ho držal dlho. Príliš dlho. Milión sa prestal hýbať. Prestal byť vtákom. Prestal byť listom. Prestal byť cestou.
A v tej chvíli si muž uvedomil, že sa mu v rukách nerozpadá milión, ale svet, ktorý sa prestal hýbať.
Tak ho pustil.
A milión znova ožil, rozprestrel krídla a odletel ďalej — nie preto, že musel, ale preto, že svet žije len dovtedy, kým niekto verí, že dar má pokračovať.
