Teológia a filozofia: otázka

Teológia si robí nárok, že predstavuje zvláštnu oblasť poznania, ktorá sa zaoberá zvláštnym predmetom a používa zvláštnu metódu. Tento nárok zaväzuje teológa, aby vysvetlil, akým spôsobom stavia teológiu do vzťahu k iným druhom poznania. Musí odpovedať na dve otázky: Aký je vzťah medzi teológiou a jednotlivými vedami a medzi teológiou a filozofiou.

Ak je predmetom teológie len to, čo sa nás bezprostredne týka, tak teológia nemá nič spoločného s vedeckými postupmi a výsledkami a tieto zase nemajú nič spoločného s teológiou. Teológia nemá ani právo, ani povinnosť stavať výhrady proti fyzikálnym alebo historickým, sociologickým alebo psychologickým výskumom. A nijaký výsledok takéhoto výskumu nemôže pre teológiu znamenať priamo ani podporu, ani katastrofu. Bod vzťahu medzi vedeckým skúmaním a teológiou sa nachádza vo filozofickom prvku, ktorý obsahujú aj vedy, aj teológia. Preto sa otázka o vzťahu teológie a jednotlivých vied spája s otázkou o vzťahu teológie a filozofie.

Komplikovanosť tejto otázky je čiastočne spôsobená tým, že niet všeobecne prijatej definície filozofie. Každá filozofia navrhuje definíciu, ktorá vyhovuje záujmu, cieľu a metóde príslušného filozofa. Za týchto okolností môže teológia navrhnúť len takú definíciu filozofie, ktorá je dosť široká na to, aby zahrnula väčšinu významných filozofií, ktoré sa vyskytujú v takzvaných dejinách filozofie. Preto sa navrhuje za filozofiu označiť tú cestu poznávania skutočnosti, na ktorej je skutočnosť ako taká predmetom poznávania. Skutočnosť ako taká alebo skutočnosť ako celok nie je celok skutočnosti, ale je to štruktúra, ktorá zo skutočnosti robí celok a tak možný objekt poznávania. Skúmať podstatu skutočnosti ako takej znamená: skúmať tie štruktúry, kategórie a pojmy, ktoré sa predpokladajú pri poznávajúcom stretaní s každou oblasťou skutočnosti. Z tohto hľadiska je filozofia podľa definície kritická. Oddeľuje mnohoraký materiál skúsenosti od tých štruktúr, ktoré umožňujú skúsenosť. V tomto ohľade niet rozdielu medzi konštruktívnym idealizmom a empirickým realizmom. Otázka o charaktere všeobecných štruktúr, ktoré robia možnou skúsenosť, je vždy tá istá. To je filozofická otázka.

Táto kritická definícia filozofie je skromnejšia ako filozofické pokusy, ktoré chcú podať úplný systém skutočnosti, ktorý by zahŕňal aj výsledky všetkých jednotlivých vied, ako aj všeobecné štruktúry predvedeckej skúsenosti. Takýto pokus možno robiť „zhora“ alebo „zdola“. Hegel pracoval „zhora“, keď napĺňal kategoriálne formy vo svojej logike materiálom vedeckého poznania, ktorý mu bol v tej dobe k dispozícii, a tento materiál prispôsoboval kategóriám. Wundt pracoval „zdola“, keď všeobecné a metafyzické princípy abstrahoval z disponovateľného vedeckého materiálu svojej doby a s ich pomocou usporadúval celé empirické poznanie. Aristoteles pracoval j zhora, aj zdola, keď metafyzické a prírodovedecké výskumy uskutočňoval v ich vzájomnom obojstrannom vzťahu. Toto mal na mysli aj Leibniz, ktorý načrtol univerzálnu počítaciu metódu, aby s jej pomocou podrobil celú skutočnosť matematickej analýze a syntéza. Ale vo všetkých týchto prípadoch sa ukázali hranice ľudského ducha, jeho konečnosť, ktorá mu prekáža uchopiť celok. Sotva bol systém hotový, už vedecké bádanie prekračovalo jeho hranice a roztrhalo ho na všetky strany. Ostali len všeobecné princípy; tie boli znova a znova prediskutovávané, spochybňované, menené, ale nikdy neboli zničené. Žiarili cez stáročia, každá generácia ich nanovo vysvetľovala, ukázali sa ako nevyčerpateľné a nikdy nezostarli. Tieto princípy sú predmetom filozofie.

Na druhej strane je toto chápanie filozofie menej skromné ako pokus redukovať filozofiu na gnozeológiu a etiku, v čom bol cieľ novokantovcov a im príbuzných škôl v 19. storočí. Je aj menej skromné ako pokus, ktorý chce filozofiu obmedziť na formálnu logiku, čo bolo cieľom logického pozitivizmu a jemu príbuzných škôl v 20. storočí. Oba pokusy o obídenie ontologickej otázky ostali neúspešné. Neskorší prívrženci novokantovskej filozofie poznali, že každá teória poznania obsahuje ontológiu. Inak to ani nemôže byť. Keďže poznávanie je aktom, ktorý sám má podiel na bytí, alebo presnejšie povedané na „ontologickom vzťahu“, musí byť každá analýza aktu poznávania vztiahnutá na výklad bytia (cf. Nicolai Hartmann).

Aj problém hodnoty upozornil na ontologický základ platnosti hodnotových súdov. Ak hodnoty nemajú „fundamentum in re“ (cf. Platónovu identifikáciu dobrého s esenciálnymi štruktúrami, ideami), vznášajú sa vo vzduchoprázdnom priestore transcendentnej platnosti alebo sú vystavené pragmatickému vyskúšaniu, ktoré je náhodné a svojvoľné – ak len neobsahujú tajnú ontológiu esencií. Netreba prediskutovávať pragmaticko-naturalistickú líniu filozofického myslenia, lebo tá sa vyjadrovala – napriek antimetafyzickým prejavom niektorých jej prívržencov – vyslovene ontologickými pojmami ako život, rast, proces, skúsenosť, bytie (v najobsiahlejšom zmysle slova). Ale je potrebné navrhnutú ontologickú definíciu filozofie postaviť proti radikálnym pokusom, ktoré chcú filozofiu redukovať na sémantickú logiku. Otázka je, či vylúčením skoro všetkých tradičných filozofických problémov – ako to robil logický pozitivizmus – možno úspešne uniknúť pred ontológiou. Cítime, že za takýto postoj sa platí príliš vysoká cena: filozofia sa tak stáva irelevantnou. Ale okrem toho sa dá uviesť ešte nasledujúci argument: ak zúženie filozofie na sémantiku alebo učenie o vede je vecou vkusu, netreba ho brať vážne. Ak je však založené na analýze hraníc ľudského poznania, zakladá sa zas, ako každá teória poznania, na ontologických predpokladoch. Ostáva vždy aspoň jeden problém, o ktorom musí logický pozitivizmus, ako všetky sémantické filozofie, urobiť rozhodnutie: aký je vzťah znakov, symbolov alebo logických operácií ku skutočnosti? Každá odpoveď na túto otázku hovorí niečo aj o štruktúre bytia. Je ontologická. A táto filozofia, ktorá je tak radikálne kritická proti všetkým iným filozofiám, by mala byť dosť sebakritická nato, aby videla a odhalila svoje vlastné ontologické predpoklady.

Filozofia stavia otázku o skutočnosti ako takej. Pýta sa na štruktúru bytia. A odpovedá v kategóriách, štrukturálnych zákonoch a všeobecných pojmoch. Odpoveď musí dať v ontologických pojmoch. Ontológia nie je špekulatívny alebo fantastický pokus vybudovať svet za svetom; je to analýza štruktúr bytia, ktoré nachádzame pri každom stretnutí so skutočnosťou. To bol aj pôvodný zmysel metafyziky; ale predpona „meta“ vyvolala dnes nevykoreniteľnú predstavu, akoby šlo o zdvojenie tohto sveta transcendentnou oblasťou bytia. Preto je hádam menej nejasné, ak budeme hovoriť o ontológii namiesto o metafyzike.

Filozofia sa nevyhnutne pýta na skutočnosť ako takú, ide jej o štruktúru bytia. Teológia stavia nutne tú istú otázku, lebo to, čo sa nás bezpodmienečne týka, musí patriť k skutočnosti ako takej, musí patriť k bytiu. Inak by sme sa s tým nemohli stretať a ono by sa nás nemohlo týkať. Nemôže to pravdaže byť jedna vec vedľa iných vecí, lebo potom by sa nás to netýkalo bezpodmienečne. Musí to byť základ nášho bytia; to, čo rozhoduje o našom bytí alebo nebytí, posledná a nepodmienená moc bytia. Ale moc bytia, jeho nekonečný základ alebo bytie-samo sa vyjadruje v štruktúre bytia. Preto sa s ním môžeme stretať, byť ním uchvátení, poznávať ho a prikloniť sa k nemu. Ak sa teológia zaoberá tým, čo sa nás bezpodmienečne týka, tak predpokladá v každej vete štruktúru bytia, jeho kategórie, zákony a pojmy. Teológia teda nemôže uniknúť pred otázkou o bytí, tak isto ako ani filozofia.

Štruktúra bytia a kategórie a pojmy, ktoré túto štruktúru opisujú, sa týkajú viac alebo menej výrazne každého filozofa a každého teológa. Ani jeden, ani druhý sa nemôže vyhnúť ontologickej otázke. Ukázalo sa, že pokusy vyhnúť sa tejto otázke sú na oboch stranách márne. S ohľadom na túto situáciu je tým naliehavejšia otázka: Aký je vzťah medzi ontologickou otázkou, ako ju stavia filozof, a ontologickou otázkou, ako ju stavia teológ?

(Paul Tillich, Systematická teológia)

Kol 2,8
Hľaďte, aby vás niekto nezajal v lúpež filozofiou [Svetskou múdrosťou] a prázdnym zvodom učiac podľa podania ľudí, podľa živlov sveta a nie podľa Krista

Teológia - rozumovanie o bohoch, teda o ničom a dobre sa tým živí značná časť ľudí celého sveta.

a kto sa pyta na modlarstvo ? teologia,filozofia ? v tomto si ziju asi osve

Kým teológia nevysvetlí svoju závislosť , alebo nezávislosť na hmotnom živote tak je to veda o ničom.

Nieco co mi bola ta Theologia uzitocna ze som sam z poznal pravdu o nabozenstve.A ze sa nemusim zucasnovat v Nedelu na Bohosluzbach,ale len ja a Boh sobotu,Po dalsie ani vela nasim krestanskym fararom nevadi ze nepride v nedelu do kostola ktori nikdy neprispieva.

Gabor to vedia aj mnohi veriaci, nie vsetci chodia a pomestili by sa do kostola v nedelu, aj ked su 2 - 3 omse. Mnohi chodia riadsej sobotu, ked je volnejsie, netreba byt slavnostne obleceny ... Mnohi ani nechodia do kostola, pocuvaju omse cez radiu, televizor, internet, alebo sa len modlia z modlitebnej knizky, citaju Bibliu...

Ano pani Smeja mate pravdu z internetu a z takych to diskusiji som sa dozvedel viac.Polozili ste si otazku preco?