Systematická teológia: Možnosť otázky o Bohu a takzvaný ontologický dôkaz Boha

Je pozoruhodnou skutočnosťou, že za mnoho stáročí sa vedúci teológovia a filozofi skoro rovnomerne delili na tých, ktorí útočili na dôkazy existencie Boha, a na tých, ktorí ich hájili. Ani jedna skupina nevybojovala definitívne víťazstvo nad druhou. Táto situácia pripúšťa len jedno vysvetlenie: jedna skupina neútočila na to, čo obhajovala druhá. Neboli rozdelené sporom o tú istú vec. Bojovali o rozličné veci, ktoré označovali tými istými pojmami. Tí, ktorí napádali dôkazy existencie Boha, kritizovali ich formu ako formu logického dôkazu; tí, ktorí ich hájili, obhajovali ich vnútorný zmysel.

Celkom oprávnene možno tvrdiť, že dôkazy ako dôkazy sú nedostatočné. Aj pojem existencie, aj metóda logického dedukovania sú idei Boha neprimerané. Pojem „existencia Boha“, nech by bol definovaný akokoľvek, protirečí idei stvoriteľského základu za hranicami esencie a existencie. Základ bytia nemožno nájsť ani v totalite súcna, ani nemôže základ esencie a existencie participovať na napätiach a rozorvanostiach, ktoré sú charakteristické pre prechod od esencie k existencii. Scholastici mali pravdu, keď tvrdili, že v Bohu niet rozdielu medzi esenciou a existenciou. Ale toto svoje chápanie prevrátili, keď napriek tomuto tvrdeniu hovorili o existencii Boha a snažili sa ju logicky dokázať. V skutočnosti nemali na mysli „existenciu“. Mali na mysli realitu, platnosť, pravdu idei Boha, idei, ktorá nemá konotáciu Niečoho alebo Niekoho, kto môže existovať alebo nie. A predsa týmto spôsobom sa dnes chápe idea Boha vo vedeckých a populárnych diskusiách o existencii Boha. Slová „Boh“ a „existencia“ by mali byť oddelené, okrem paradoxu, že Boh sa stáva manifestným v podmienkach existencie, to znamená v zjavení sa Krista. Boh ne-existuje. On je Bytie-Samo za hranicami esencie a existencie. A preto: chcieť dokázať, že Boh existuje, znamená popierať ho.

Takisto protirečí idei Boha metóda logického dedukovania. Každý dôkaz odvodzuje z niečoho, čo je dané, závery o niečom, čo je hľadané. V dôkazoch existencie Boha je svet daný a Boh je hľadaný. Niektoré charakteristické znaky sveta robia nutným usudzovanie na Boha. Boh je odvodzovaný od sveta. To neznamená, že Boh je závislý od sveta. Tomáš Akvinský má pravdu, keď odmieta takú interpretáciu a tvrdí, že to, čo je samo osebe prvé, môže byť pre naše poznanie posledné. Ale ak Boha odvodíme od sveta, nemôže On byť to, čo svet nekonečne transcenduje. Je článkom v reťazi, ktorý je objavený korektným dedukovaním. Je spájajúcou silou medzi res cogitans a res extensa (Descartes), alebo je koncom kauzálnej regresie ako odpoveď na otázku: „Odkiaľ?“ (T. Akvinský), alebo teleologickou inteligenciou, ktorá riadi zmysluplné procesy skutočnosti, ak nie je identická s týmito procesmi (Whitehead). V každom z týchto prípadov je Boh „svetom“, chýbajúcou časťou toho, od čoho je v dedukciách odvodený. Toto protirečí idei Boha tak dôkladne ako pojem existencie, keď sa použije o Bohu. Dôkazy existencie Boha nie sú ani dôkazy, ani nevedú k existencii Boha. Sú výrazom otázky o Bohu, ktorá je obsiahnutá v ľudskej konečnosti. Táto otázka je pravdou v nich; každá odpoveď, ktorú podávajú, je nepravdivá. V tomto zmysle musí teológia prediskutovať tieto dôkazy, zbaviť ich dôkazového charakteru a musí odstrániť kombináciu slov „existencia“ a „Boh“.

Otázka o Bohu je možná, lebo v otázke o Bohu je prítomné vedomie o Bohu. Toto vedomie otázku predchádza. Nie je výsledkom dokazovania, ale jeho predpokladom. To však ukazuje, že „dôkaz“ vôbec nie je dôkazom. Takzvaný ontologický dôkaz poukazuje na ontologickú štruktúru konečnosti. Ukazuje, že človek, keď si uvedomuje svoju konečnosť, si zároveň uvedomuje nekonečnosť. Človek vie, že je konečný a že je vylúčený z nekonečnosti, ktorá napriek tomu k nemu patrí. Je si vedomý svojej potenciálnej nekonečnosti a zároveň svojej aktuálnej konečnosti. Keby bol tým, čím je esenciálne, keby jeho potencialita bola identická s jeho aktualitou, nemohla by vzniknúť otázka o nekonečnom. Povedané mytologicky: Adam pred pádom bol v esenciálnej, i keď nevyskúšanej a nerozhodnutej jednote s Bohom. Ale to nie je ani situácia človeka, ani situácia niečoho, čo existuje. Človek sa musí pýtať na nekonečné, od ktorého je odcudzený, hoci k nemu patrí; musí sa pýtať na to, čo mu dáva odvahu brať svoju úzkosť na seba. A túto dvojitú otázku môže postaviť, lebo povedomie jeho potenciálnej nekonečnosti je obsiahnuté v povedomí jeho konečnosti.

Ontologický dôkaz vo svojich rozličných formách opisuje spôsob, ktorým je nekonečnosť potenciálne prítomná v konečnosti. Pokiaľ je opisom, t.j. pokiaľ je analýzou a nie dôkazom, je platný. V každom konečnom je prítomný prvok, ktorý konečné transcenduje. To sa ukazuje aj v teoretických, aj v praktických skúsenostiach. Teoretickú stránku vypracoval Augustín, praktickú Kant, za oboma stojí Platón. Ani jedna stránka nepodala dôkaz o realite Boha, ale všetky náčrty ukázali prítomnosť niečoho nepodmieneného v self a vo svete. Keby takýto prvok nebol prítomný, nemohla by byť položená ani otázka o Bohu, a nemohla by byť prijatá odpoveď, a to ani odpoveď zjavenia.

Nepodmienený prvok sa objavuje v teoretických (uchopujúcich) funkciách rozumu ako verum ipsum, pravdivé samo osebe, ako norma všetkých približovaní sa k pravde. Nepodmienený prvok sa objavuje v praktických (pretvárajúcich) funkciách rozumu ako bonum ipsum, dobro samo osebe, ako norma všetkých približovaní sa k dobru. Obe veci sú manifestácie esse ipsum, Bytia-Samého ako základu a hĺbky všetkého toho, čo je.

Augustín vo svojom podvrátení skepsy ukázal, že skeptik svojím popieraním možností správneho úsudku uznáva a prízvukuje absolútny prvok v pravde. Stáva sa skeptikom práve preto, že sa usiluje o absolútnosť, z ktorej je vylúčený. Veritas ipsa nie je nikým uznávaná a hľadaná vášnivejšie ako skeptikom. Kant ukázal analogickým spôsobom, že relativizmus pokladá uznanie nepodmienenej platnosti etickej požiadavky kategorického imperatívu. Bonum ipsum je nezávislé od akéhokoľvek úsudku od bona. Až po tento bod nemôžu byť Augustín a Kant podvrátení, lebo neodvodzujú závery; poukazujú na nepodmienený prvok v každom stretnutí so skutočnosťou. Ale aj Augustín, aj Kant prekračujú hranicu tejto zaistenej analýzy. Odvodzujú z nej pojem Boha, ktorý je viac ako esse ipsum, verum ipsum a bonum ipsum, viac ako analytická dimenzia v štruktúre skutočnosti. Augustín identifikuje jednoducho verum ipsum s Bohom cirkvi a Kant sa snaží z bezpodmienečného charakteru etického prikázania odvodiť zákonodarcu a garanta koordinácie cnosti a blaženosti. V oboch prípadoch je východisko správne, ale záver nesprávny: skúsenosť nepodmieneného prvku v stretnutí človeka so skutočnosťou sa používa ako odôvodnenie „nepodmieneného súcna“ vnútri skutočnosti.

Anzelmovo tvrdenie, že Boh je nutná myšlienka a že preto táto idea musí mať aj objektívnu, aj subjektívnu realitu, je platná, nakoľko myslenie štrukturálne obsahuje nepodmienený prvok, ktorý transcenduje subjektivitu a objektivitu, totiž bod, ktorý umožňuje ideu pravdy. Toto tvrdenie je však nesprávne, keď sa tento nepodmienený prvok chápe ako najvyššia bytosť nazývaná Bohom. Existencia takej najvyššej bytosti nie je obsiahnutá v idei pravdy.

To isté musíme povedať o mnohých formách morálneho dôkazu. Sú platné, nakoľko sú ontologickými analýzami (nie dôkazmi) v morálnom preoblečení, to znamená ontologickými analýzami nepodmieneného prvku v mravnom imperatíve. Pojem mravného poriadku sveta, ktorý sa často používa v tomto súvise, sa usiluje vyjadriť nepodmienený charakter mravného prikázania vzhľadom na zdanlivo mu odporujúce prírodné a dejinné procesy. Poukazuje na základňu mravných princípov v základe bytia, v Bytí-Samom. Ale touto cestou nemôže byť odvodený „božský koordinátor“. Ontologická základňa mravných princípov a ich nepodmienený charakter nemôžu byť použité na odôvodnenie najvyššej bytosti. Bonum ipsum nezahŕňa existenciu najvyššej bytosti.

Hranice ontologického dôkazu sú zreteľné, ale pre filozofiu a teológiu nie je nič dôležitejšieho ako pravda, ktorú tento dôkaz obsahuje: uznanie nepodmieneného prvku v štruktúre rozumu a skutočnosti. Moderný sekularizmus korení do značnej miery v skutočnosti, že v štruktúre rozumu a skutočnosti nebol už videný nepodmienený prvok, a preto idea Boha bola ľudskému duchu nanucovaná ako cudzie teleso. Toto splodilo najprv heteronómne podrobenie a potom autonómne odmietnutie.

Rozbitie ontologického dôkazu ako dôkazu nie je nebezpečné. Nebezpečné je zničenie cesty, ktorá umožňuje otázku o Bohu. Táto cesta je zmyslom a pravdou ontologického dôkazu.

(Paul Tillich, Systematická teológia)

ruža, Teplo, to je určitý stav prostredia a vieme ho merať teplomermi, ale indikovať bohov ( a bolo ich v histórii ľudstva neúrekom)sa reálne ešte nikomu nepodarilo a môžem povedať, že by to potešilo aj ateistov. Rovnako nevidíme ani elektromagnetické pole, ale môžeme prostredníctvom neho prenášať rozhlasové a TV programy. To či jestvuje, alebo nejestvuje nejaký boh, tak z toho predsa nič nevyplýva. Nik reálne nevie čo si želá, čo treba robiť? Všetko je to len v polohe domnienok, ale pozri sa do histórie, ale aj súčasnosti, koľko hrôz je páchaných na ľuďoch, možno aj zvieratách v mene nejakých náboženstiev.

rastos; ... má význam reagovať?

To ja neviem, musíš si to zhodnotiť sám

rastos; ... to mám viesť diskusiu sám so sebou?

No vieš, keď budem mať pocit, že mám čo zmysluplného k veci povedať, určite napíšem...
Ale v oblasti filozofie sa ešte len dovzdelávam, takže na mnohé témy v tejto oblasti som ešte nedorástol...

rastos; ..."takže na mnohé témy v tejto oblasti som ešte nedorástol"
... a na tie, ktoré prezentuješ áno? ... alebo ich dávaš bez toho, aby si im rozumel? Ak im rozumieš, aspoň laicky, potom by si mal rozumieť aj tomu, čo im odporuje, dokázal o nich diskutovať, aspoň laicky ... Ak nie, potom nie je ktovieako zmysluplné ich tu prezentovať a dokazuje to skôr opak toho, čo si mal pôvodne v úmysle ...
P.S. Čítal si "Sofiin svet" /Gaarder/? Doporučujem ako prvý kontakt s filozofiou ...

Tull, až raz budem na dôchodku, bez záväzkov v práci, s odrastenými deťmi, teším sa na čas siahodlhých diskusií na filozofické a teologické témy (dovtedy sa určite dovzdelám ). Laicky snáď dokážem diskutovať aj teraz, aj to budem robiť (v duchu príspevku 10/).

Úmysel vychádzal zo snahy ukázať, že okrem laických názorov zo strany kresťanov, ktoré zaznievajú aj v príspevkoch na df (niekedy len nepresných, inokedy aj mylných - niekedy možno aj mojich), jestvuje aj seriózne zdôvodňovanie a komunikovanie kresťanských myšlienok - formou teológie, ktorá pracuje s filozofickými prostriedkami. Ak teda niekomu naozaj záleží na preskúmaní podstaty kresťanstva alebo jeho vyvrátení, je potrebné obhájiť názory na tomto leveli, nestačí, že tu zruší nejakého veriaceho jožka mrkvičku, ktorý vyriekol nejaký logický nezmysel.

Sakra tak dlhe clanky, komu sa to chce citat.

👍: rastos

Jednoduché - prvý odstavec nezaujme, ignoruj

rastos; "Úmysel vychádzal zo snahy ukázať, že okrem laických ... "
Tej Tvojej snahe rozumiem a súhlasím. Viackrát som sa pokúsil o podobné ...
Neviem však, ako si mám vysvetliť:
"Laicky snáď dokážem diskutovať aj teraz, aj to budem robiť (v duchu príspevku 10/)." - a "10": "keď budem mať pocit, že mám čo zmysluplného k veci povedať, určite napíšem"
z toho mi vyplýva, že o témach, ktoré si prezentoval /Tillich .../, nemá zmysel so mnou o nich diskutovať. Nejde len o vytýkanie. Chcem vedieť, či to má zmysel pre mňa. Ako si si všimol, nik iný okrem mňa sa k nim vlastne nevyjadril a tak potom nevidím dôvod v tom pokračovať ...

Prečo Ježiš stornoval úmrtia vo viacerých prípadoch?
Ako (spolu)autor napr BH a ich singularít či grandióznych komponentov universa slabých jadrových či silných jadrových, autor rádioaktivity a úplný znalca o.i. temnej hmoty či energie sa tak zapodieval pár mŕtvymi voči počtu stámiliardových prípadov úmrtí celosvetovo.
Prečo vracial exitovaných ľudí z isto iste prenádhernej transcedentnej "reality" tak rád späť do opäť ťažkého života niekde v púšti ? Je úmrtie a následne jeho popretie najväčší zázrak vesmíru, alebo normálna vec?

Potom mám ešte jednu ohľadom prikázania Nezabiješ

Neviem, či to bral takto zložito. Bol tam obrovský žiaľ príbuzných, ktorý sa zmenil na radosť...

rastos diky za reakciu. Teraaz sa budem pasovať s myšlienkou, že i vtedy ľudia asi veľmi Neverili v posmrtný život ak tak veľmi, ale veľmi žialili.

Žiaľ je prirodzený, aj keď veríš v posmrtný život.
Alebo ak niekomu zomrie dieťa, nemá smútiť, lebo veď za pár desaťročí ho uvidí? Či milujúci sa ľudia nemajú žiaľ, keď sa lúčia pred dlhotrvajúcou cestou?

sa mi lubi ze si to tak nazval ze prirodzený - pripada mi to ako "dar" od Boha teda taky prirodzený poddar k slobodnej voli.

Pane Ježišu, Kriste Pane, Bože náš, zmiluj sa nad nami. Amen.

Alláhu akbar

Ašhadu an lá iláha illá-l-láh

Ašhadu anna Muhammadan rasúlu-l-láh

As-salátu chajru mina-n-nawm

Lá iláha illá-l-láh