Rozprávka o láske (1/2)

Viete si predstaviť piesočnú pláň a v tom piesku kúsky zrkadla a v tom zrkadle kúsky tváre? Ak áno, tak práve máte pred sebou dušu človeka, o ktorom rozpráva táto rozprávka.

Pieskom boli dni, vietor ich rozvíril a znova pustil na zem. Zrkadlom sú úlomky myšlienok, ktoré nepozbiera a neuvidí v ich mozaike svoju zabudnutú tvár. Najväčší je tu však priestor, prázdno nad pieskom a prázdno nad črepinami. Priestor je samotou muža. Rozprestiera sa do diaľky, rozprestiera sa do výšky a napĺňa všetko.

- Chcem poznať skutočnú lásku, - povedal muž, - chcem niekoho len pre seba.

Ten, ktorý bol nad ním, pretože ho stvoril, pretože ho postavil na zem, poznal ho a miloval, povedal:
- Poď, naučím ťa.

A muž išiel, aby sa učil a poznal. Tak došiel do chudobnej dediny, pod chudobný kostolík, k najchudobnejšej chalupe. Z hlineného dvora po ceste medzi práchnivými plotmi vynášali truhlu z neotesaného dreva. Zvonili sivým ránom. V truhle ležal otec a za truhlou kráčala dcéra. Pohreb bude pre ňu pohrebom všetkého, lebo štrbavý hrobár jej tu po otcovi nezanechal nikoho.

- Miluj ju, - povedal ten, ktorý bol nad ním.
- Zomrieš od hladu aj ty, aj ona, - zaškeril sa tieň, ktorý od začiatku kráčal za ním.
- Miluj ju, - povedal ten, ktorý bol hore.
- Štrbavý hrobár sa bude rehotať v olovenom ráne, budú biť na zvony, ako dnes bijú, ale na tvoj pohreb, - šepkal tieň.
- Chcem ju milovať, - povedal muž.

Keď sa vracali, ponúkol jej rameno. Bola tam záclona sĺz a závoj bolesti medzi ňou a cestou, po ktorej kráčala, medzi ňou a mužovým ramenom, o ktoré sa opierala. A tak zostala ďaleká a nedotknutá. Jej tvár podobná lupeňu v broskyňovom kvete uprostred noci ebenových vlasov bola nedostupná ako biely spánok mesiaca.

- Buď mojou ženou, - riekol, keď v hlinenej hrudi pece zapraskali prvé plamene a on si sadol vedľa nej k čiaške lipového čaju. Hľadela nikam ako zo spánku.
- Buď mojou ženou, - opakoval.
- Budem, - prisvedčila neprítomne, - počkaj však, kým neuplynú dni môjho smútku.

A tak čakal. Pracoval. Od rána do noci rúbal v neďalekej hore drevo pre zemepána. Z dreva, ktoré mu zemepán prepustil, tesal hrady, pod jeho rukami sa schátraná chalúpka premieňala na príbytok radosti.

- Oheň, ktorý vo mne horí, to je tá láska, - pomyslel si.
- Miluješ ju len preto, lebo je krásna, - uškrnul sa naňho tieň jedného večera.

Žena už pokojne spala. Muž však bdel, díval sa na divé telá plameňov, ako zápasia v jaskyni za mrežami piecky.

- Budem ju milovať, aj keby z jej krásy nezostal ani popol. -

Nadránom ho prebudilo stonanie. Krásne dievča sa zmietalo v kŕčoch. Otvorené oči jej blčali horúčkou.

- Iba Boh ju môže zachrániť, - šomral starý mních, ktorého na radu dedinčanov priviedol k posteli chorej.

- Zachovaj ju, - volal muž k tomu, ktorý bol nad ním. - Budem ju milovať, nech sa stane čokoľvek, do smrti ju neopustím. Chcem sa učiť od teba. -

A dni prešli cez neho ako hrdzavé koče plné ohňa. V tom ohni ju každodenne strácal a v tom ohni každodenne strácal seba. Koče plné blúznenia, vozy plné stonania a horúčky prešli a nechali ju spustošenú, ako bývajú pusté, vojnou vypálené krajiny. Pleť hebká a svieža zožltla a po broskyňovom kvete zostal len sivý parafín.

- Budem ju milovať v jej biede, - povedal muž.

A dni plynuli. Láska ženy bola ako zrkadlo, ktorým odrážala mužovu vernosť.

- Chcem byť tvojím otrokom, - vravievala. Čupela mu pri nohách a skúmavo striehla na každý záchvev túžby v jeho očiach.
- Je ľahké milovať, keď si uctievaný. Je ľahké milovať oddaného otroka, - povedal mu tieň, keď stál sám v letnej záhrade plnej hviezd.
- Aj keby mi neslúžila, aj keby ma zneuctila, budem ju milovať. Ten, ktorý je nado mnou, mi dal znamenie hviezdy a tá svieti rovnako na všetkých. Na zdravých aj na chorých, na krásnych aj na ohavných, na oddaných aj na neverných...

V kamennej izbe, pod plameňom sviečky, našiel to verné telo zviazané mŕtvicou, nehybné a bezmocné.

- Daj mi silu vytrvať, - volal k tomu, ktorý bol nad ním.

Nemoc sa rozrástla ako krovie nad riekou. Za bránami mesiacov zanechávala všetko, čo ju robilo človekom. Pery znehybneli v bezhlasých stonoch, prsty zmŕtveli v sošných gestách a oči mŕtvo hľadeli nikam. Mlčala, nevidela, nepočula, bola nehybná, ale živá. Teraz sa stal otrokom on. Slúžil tomu telu, na ktorom by sa už sotva našli známky života.

- To je láska, to je vernosť, - vraveli ľudia.
- To nie je láska, to je pýcha, - dohonil ho tieň v jesennej aleji zostupujúcej svahom od kostola. Hlavu mu ovenčili mokré zdrapy hmly.
- Čo je láska? - zvolal muž a zahľadel sa hore do bridlicového ticha mračien, akoby bolo možné uzrieť toho, ktorý je nad všetkým. - Neviem... nerozumiem...

- Budeš neviditeľný - odvetil mu ten, ktorý je hore. - Budeš slúžiť a nikto ťa neuvidí. Budeš trpieť a nikto ťa nepoľutuje, dáš svoj život a nikto ti nepovie ďakujem.

A tak sa vrátil domov, ale na ceste nezostali šľapaje. Umýval ju, voda stekala po meravom tele, ale žiadne ruky tú vodu nenačreli. Pracoval, varil, upratoval. Dom bol čistý, plný tepla, vône čerstvej potravy, ale nikoho by ste neuzreli vo dvore, ani v stajni, ani na pôjde, na streche alebo v izbe.

- Zázrak, - vraveli ľudia, - sám Všemohúci sa o ňu stará, keď ju opustil ten neverný muž.

A stal sa ešte iný zázrak. Žena ozdravela. Ako jarná tráva, keď preráža vlhkú kôru z minulého leta a obnovuje tvár zašlého života, aj do tváre dievčaťa sa vracala niekdajšia krása.

- Aká je krásna, - hovorili, - ale nemá nič.

A žena myslela na to isté. Na trhu predávajú sladké jahody, šťavnaté jablká, plody z vidieckych záhrad. Aj ženská krása sa dá vymeniť za peniaze. Preto sa usmievala, objímala, preto sa bozkávala so zámožnými mužmi, ktorí trávievali dlhé týždne v poľovníckom zámku neďaleko dediny. Dom sa naplnil truhlicami, skrine v dome sa plnili šperkami, hodvábom, brokátom, šatami z jemných čipiek, šarlátovými šatkami, kašmírovými blúzkami...

- Ďalej už nemôžem, - riekol muž. - Ľahšie je tlačiť balvan samoty do svahu bez konca, ako milovať toho, kto zradil.

(pokračovanie)

Hm. Až na tú poslednú odrážku stopro trefa.

Aký je rozdiel medzi somebodies a nobodies? To som nikdy dokonale nepochopil.

možno preto, že to nie je ani podstatné. ale ak si predsa zvedavý, na to tu máš iné múdrejšie ženské nicky.

už si sa ukludnila?....

nechaj ma už na pokoji ty s****ený psychopat, rozprávaj so sebou na všetkých tvojich nickoch, alebo otravuj a zvádzaj hocikoho, alebo len choď do pče, ale čím dalej odo mňa!!!

klud,,,,slaboduchá

No dúfam, že sa ozve oná veľká. szóley

Pekne, ale chyba mi pokracovanie
Kedy bude?

Hmm... žeby zajtra?

Tesim sa🙂